Chcela by som aby už bolo leto.
Alebo aspoň jar. Aby ste nepovedali že som príliš náročná.
A chcela by som znova písať, tak ako kedysi. Mať znova čas žiť v mojom vlastnom svete a tvoriť tak ako doteraz. V poviedkach milovať, v poviedkach zabíjať, v poviedkach žiť tak, ako chcem.
Nie sa už len trápiť, trápiť kvôli tomu všetkému čo sa za posledné dni stalo. Za všetky tie chyby ktoré som spravila.
No ale nechcem zabudnúť na všetko čo sa stalo. Lebo nie všetko bolo zlé. Pred dvoma týždňami o takomto čase som bola najšťastnejší človek pod slnkom. Prečo nemôžem byť aj teraz? Čo mi v tom bráni? Veď to nebolo tak dávno.
Ja viem. Na ten moment ja nikdy nezabudnem. Je pre mňa tou najkrajšou rozprávkou na dobrú noc.
Veľmi som sa zmenila. Posledné dni ma menia na nepoznanie. No ty vieš že tu stále budem. Ony prichádzajú aj odchádzajú. Ale ja som tu stále. A ja viem, že ty si to raz uvedomíš.
Nevravím, že budem čakať. Ale tá malá skurvená nádej vo mne už asi nikdy nezomrie. Nie po tom čo sa stalo.
Tak končím tento úvod ktorý asi aj tak nikto nepochopí. Viem, som vážne divná ;)
